Časť prvá.... Nie zrovna priateľský začiatok.

Asi mi to trvylo fakt dlho, že? Také niečo ako vysvetlenie ‚prečo‘ nemám, proste sa mi nechcelo písať v tom horku.

K príbehu...je to trochu divné. Hlavne ten koniec..teda predkoniec. No ale snáď sa bude páčiť. Aspoň trošku....

Komentáre potešia...veľmi potešia :D..... enedaka, ak si neni spokojná ako sa to vyvýja tak daj vedieť a skúsim to postrčiť iným smerom. Aj keď niektoré veci sa asi dať zmeniť nebudú.

*           *           *

„Harry...“ zastonal Ron slabo zo svojej postele, no jeho kamarát mu neodpovedal. Skúsol to teda znovu. „Harry?“ tentoraz hlasnejšie. „Mali by sme vstávať....zmäškáme raňajky.“ Aj to slabé zafňukanie ho stálo veľa síl. Napriek svojim slovám sa neunúval vstať hore a obliecť sa. Vlastne obliekať sa nebolo treba, ešte stále mal na sebe košeľu a nohavice zo včerajška. Končekmi prstov si masíroval spánky a snažil sa tak zahnať bolsť hlavy.

„Eghhhm...“ zahundral rozospato čiernovlasý osemnásťročný mladík z druhej strany izby. Hlava ho bolela, akoby mu ju otrieskali o múr a v duchu si sľuboval, že už NIKDY nebude piť.

Včerajšia ponovoročná oslava Nového roku sa trochu vymkla kontrole. Tých pár žiakov, čo zostali cez prázdniny na Rokforte presvedčili ten zvyšok, čo včera pricestoval, aby Nový rok poriadne oslávily. To bol tiež, dôvod, prečo mali všetci žiaci od piateho ročníka vyššie migrénu. Najhoršie na tom však bolo, že dnes začínalo vyučovanie.

„Mali by sme...“ skonštatoval po chvíli. Odpoveďou mu polo skupinové súhlasné mrmlanie zo susedných postelí spolužiakov. Obaja- on aj Ron- spolu s ďalšími, ktorý nedokončili niektorý ročník, počas Snapeovho vedenia-či uť z takého alebo onakého dôvodu- mali vyhradené komnlaty na piatom poschodí v západnom krídle. Malá spoločenská miestnosť a dve izby- pre dievčatá a chlapcov, každá na jednej strane. Harry ani poriadne nevedel, ako sa dostal do svojej postele. V každom prípade sa  mu podarilo doplaziť, dopotácať alebo nejako inak presunúť sem. Šťastie že niekoho z nich nechytili.

Ozvalo sa hlasné zatrieskanie na dvere a všetci v izbe žalostne zastonali. Zostali tam totižto už len šiestaci a siedmaci, všetci tí ‚fungovania schopní‘ boli dávno na raňajkách.

„Pohnite sa vy dvaja,“ kričala rozčúlená Hermiona na Rona s Harrym. „Prvú máme transfiguráciu a ja nemienim McGonagallovej vysvetlovať, prečo tam nieste.“krátka pauza. „A vy ostatní takisto. Za chvíľu začína vyučovanie.“ Zhúkla a z celej sily tresla päsťou na dvere. Hlasný povzdych vychádzajúci spoza dverí ju utvrdil v tom, že odviedla dobrú prácu. Keď sa tak úžesne včera bavili, tak nech teraz nesú následky.

V snahe zdvihnúť sa z postele sa mi poriadne zatočila hlava a skončil na zemi. Pomaly sa zberal zo zeme a v duchu dúfal, že Hermiona svoju prednášku už ukončila. Ani najmenej v tejto chvíl nezávidel Ronovi. Ako poznal svoju kaarátku, tak mu to dá ešte pekne vyžrať. Ďalší dôvod, prečo sa neuveriteľne tešil tomu, že spolu tí dvaja chodia. S oniečo lepšou náladou na seba hodil nedokrčené oblečenie, pretože to, v ktorom zaspal včera bolo v dezolátnom stave a čakal na svojho najlepšieho kamoša. Ron si zrejmä uvedomoval, aká triáda ho ešte čaká, pretože sa neuveriteľne vlikol a všetko mu trvalo asi dvakrát dlhšie než jemu. V spoločenskej miestnosti sa k nim hnedovlasá čarodejnica pridala a zmarila in akékoľvek nádeje na neskoré raňajky. Oboch ich prinútila ísť rovno do učebne.

Pohľad na ich tváre bol zrejmä dostatočne výrečný, pretože McGonagalová od nich neodvrátila oči počas celého svojho výkladu. A že to bol pohľad vražedný. Harry-a aj všetci ostatní- nedokázali  ochopiť, prečo ešte učí a nenajmä za seba náhladu. Teraz keď bola riaditeľkou, mala dosť povinnosí aj bez vyučovania študentov. A okrem toho by sa všetkým uľavilo, pretože začínala byť čoraz prísnejšia. Zdalo sa, že jej to včetko už lezie na mozog. No aj kak to v každom prípade bolo lepšie, ako keby mal byť riaditeľom Snape. Ten sa postu riaditeľa vzdal hneď po páde Voldemorta a požiadal jeho nástupkyňu, aby ho znovu prijala ako učiteľa. Veľká škoda, že súhlasila. Ešte veščia ako to, že te umastený hajzel prežil vojnu. Vlastne popravde prežil vďaka nemu, takže sťažovať sa nemohol. Zazvonilo a Harry si z hrôzou uvedomil, že ho čaká dvojhodinovka elixírov. Prečo ho len z tej Škriakjúcej búdy zachraňoval? Vlastne nie tak celkom on, ale ľudia, ktorých požiada, aby sa po ňom pozreli. Ako mal vedieť, že ešte dýcha? No dobre, dobre, popravde dúfal, že prežije. Niekedy nerozumel sám sebe. Nenávidel Snapea a všetko s ním spoločné...

*          *          *

Balo to to najhoršie, čo kedy so Snapom zažil. Profesor vyvolával žiakov z miesta a ako sa ukázalo, jeho vyvolával v veľkou oblubou. A s ešte väčšou po ňom kričal. Keď mu šiesty raz povedal, že nevie, vyslúžil si desať minútový rozzúrený monológ na tmu, Potter si lajdák. Škoda že v triede boli aj ostatní žiaci, s nekontrolovaným výberom  slov by to mohlo byť aspoň trochu zaujímavé. A najzaujímavejšie by to bolo, keby to nepočul najmänej storáz predtým.

Rovnako nezaujímavý bol aj elixír, ktorý robili počas druhej hodiny. Možno by sa mu podarilo, aspoň minimálne sa sústrediť na práve bublajúcu brečku v jeho kotlíku, keby nebol zamestnaný nadávanim na Snapea, ktorý chrabromilu strhol už 70 bodov a pretrvávajúcou bolesťou hlavy.

Hermiona im proste nemohla dovoliť zájsť na ošetrovňu cez prestávku. Musela ich hnať do žalárov na popravu. ‚Prídeme neskoro.‘ napodobňil v duchu jej hlas. Kto ju vôbec prosil aby išla s nimi? Zvládli by to s Ronom aj sami. A pri troche šťastie by si ich tam prehnane starostlivá Poppy Pomfreyová aj nechala. Kto ju prosil aby ich budila? Keby nemali aspoň elixíri s tým netopierom. Sprostý, hnusný, mastný. Nechcieť aby umrel je jedna vec, ale aby vypadol zo školy druhá. Už len prísť na spôsob ako ho odtieľto dostať. Čím skôr tým lepšie.

 „Potter...“ zahrmel profesor, „Nepovedal som snáď jasne, že je potrebné najskôr stlmiť plameň, kým do toho pridáte mločie oči?“ odpoveďou mu bol prázdny pohľad, jasne naznačujúci, že chlapec je absolútne mimo. Och prečo? Prečo ho Potter musí tak neuveriteľne štavať? Prečosa musel vrátiť doštudovať? Odporný chlapec-ktorý-prežil, s ktorého sa celý čarodejnícky svet mohol posrať. Keby nebol idiot, tak by tú svoju prekliatu slúvu využil. Nikto by sa dvakrát nerozmýšľal, ak by zrovna on požiadal o prácu a prijali by ho. Ale nie, on mu musí strpčovať život ako najviac a najdlhšie to pôjde. Vraj potrebuje dokončiť školu, to iste. Ale na druhej strane, možno sa zo svojej slávy neradoval tak, ako si on vždy predstavoval. Už dlhší čas mu tá myšlinka vŕtala v hlave. Nebolo by praktickejšie, keby sa prihlásil k aurorom a pokúsil sa ho dostať do Azkabanu? Vlastne po porazení Temného pána si bol stopercentne istý, že tak urobí.

Plne sa sústredil na svoje úvahy a nevnímal svet okolo seba. Ruky mu pracovali mechanicky, akoby bolo úplne oddelené od mozgu. No, možno to bolo tým, že väčšinu zaňho robila Hermiona. Dokonca mal nejasný pocit, že mu roky pred chvíľou strčila nôž. Alebo nie? Vyrušil ho nepríjemný barytón profesora elixírov, ktorý mu z naväčšou pravdepodobnosťou chcel niečo zdeliť. Problémom však bolo, že netušil čo. Pokračoval teda v práci, akoby sa nič nestalo.

Naozaj bol mimo. Ešte že včas zbadal, čo sa chystá urobiť a upozornil ho na to. Už si Pottera ďalej nevšímal a pokračoval v obchádzaní lavíc. Nestihol urobiť ani jeden poriadny krok, keď sa mu za chrbtom ozvala ohlušujúca rana.

Zdvihol ruku nad kotlík a ledabolo roztvoril dlaň, z ktorej vapadlo pol tucta mločích očí, ktoré s hlasným čľupnutím dopadli do fialovej kvalaliny. TRESK! Z vnútra kotlíka sa ozvala rana ako z dela a obsah vytryskol von ako gejzír. Hups, pomyslel si Harry, rýchlo ustupujúci od lavice aj spolu so všetkými okolo sediacimi študentami.

„POTTER!“ zhúkol. Nútil sa neprekliať toho fagana a miessto toho odstránil pozostatky toho, čo sa len s veľkou predstaviťeľnosťou dalo považovať za elixír. „Čo som vám povedal o pridávaní mločích oči?“ Pristúpil až tesne k nemu s pohľadom boha pomsty.

Trasúca sa zaťatá päsť jasne naznačovala, že by najradšej stískal jeho hrdlo miesto vzduchu. V tej druhej prútik, miriaci na podlahu. Zatiaľ.

„Aby...som to nerobil?“ skúsil opatrne a poškrabal sa na hlave. Presne tak, ako to robyl vždy keď bol nervózny. Nevinne sa zaškeril. Tesne za sebou počul tiché Hermionino zakňučanie.

„Potter, ...“ zasypel nebezpečne. „vy ste tak neuveriteľne duchaplný... som presvedčený, že vás ta neznesiťeľne dobrá nálada prejde, stretneme sa dnes večer o siedmej. TU.“ zavrčal mu priamo do tváre, len z niekoľko centometrovej vzdialenosti. „A teraz vypadnite, všetci.“ zakričal.

Žiaci okamžite schytili tašky a učebnice a pratali sa von. Mohli poďakovať Harrymu, že po sebe nemuseli upratovať. Všetci zamierili do veľkej siene na obed a dievčatá medzi sebou vzrušene štebotali. Ešte si na nevraživosť Snapea a Harryho nestačili zvyknúť. O pár minút už všetci vedeli, že je poškole.

*          *          *

Náladu mu nezdvihla ani poobedňajšia obrana proti čiernej mágii s Remusom, ktorý mu šťastne navrhol, že po vyučovaní môže prísť na návštevu, ani pokusy o povezbudenie od priateľov. O pol siedmej sa zdvihol z kresla, knihu ktorú sa pokúšal čítať naštvane hodil na stôl a zamieril do podzemia. Nutne sa potreboval odreagovať. Ako vhod by mu prišiel Malfoy. Ale toho nestretne, pretože keď odchádzal zo spoločenskej miestnosti tak sedel v kúte a učil sa. A nestretne ani nijakého iného slizolinčana, pretože od neho všetci bočili odvtedy čo porazil Voldemorta. A keďže sa po škole rozniesla informácia o jeho treste, takže s najväčšou pravdepodobnosťou boli teraz niekde pozalizaný. Len aby sa vyhli podzemiu.

Niet im čo vyčítať. Harry bol najmocnejší čarodejník tejto doby. Mocný bol už aj predtým, no za ten posledný rok čo cestoval po svete a ničil Voldemortove viteáli zmocnel ešte viac. Naučil sa nemalé množstvo zaklínadiel, kliatob a všetlijakkých nepríjemných kúziel. Vzrástlo aj množstvo mágie, ktorú mal v sebe. Tí, čo v jeho moc neverili a odmietali ju vidieť, už nemohli byť naďalej nevšímavý. Nie po tom, čo vyšlo najavo, ako Voldemorta porazil v ťažkom a vyrovnanom súboji. Ak to samozrejmä nevideli na vlastné oči. Ale tí, čo to na vlastné oči videli, tak tých presvedčovať buď nebolo potrebné, alebo sedeeli v Azkabane. Možno s výnimkou Malfoya mladšieho.

Zatrieskal päsťou na dvere a čakal, kým sa otvoria, alebo ho Snape vyzve, aby vstúpil. A že čakal poriadne dlho. Prekliaty Snape. Keď sa dvere konečne otvorili a zjavyl sa Snape, dal si záležať, aby ho prebodol spaľujúcim pohľadom.

Chvíľu počkal kým otvoril, aby prípadného narušiťeľa, ktorý by ho chcel prekliať trochu otupil čakaním a potom ostražito otvoril. Potter, vydýchol v duchu. Od konca vojny si nemohol byť ničím istý. Bolo to na smiech. Celý jeho život bol na smiech, ale toto bolo asi najhoršie. Zžierala ho neistota a obavy. Nikomu nemohol veriť, pretože hoci ho očistili od všetkých obvinení, stále bol v očiech verejnosti vrahom a prisluhovačom Temného pána. Nálepka, ktorej sa nikdy nezbavý. Kým sa vojna skončila, chránil ho Dumbledoore, čo bolo v podstate považovené za akúsi záruku, že nie je zlý. Ale Dumbledoorovou smrťou si podpísal vlastný rozsudok. Všetci mali v prvom rade na pamäti, že zabil nikoho, kto mu bezvýhradne veril. Takže mu odmietali dôverovať. Nie že by si sťažoval na nedostatok ľudí v jeho blýzkosti, mal rád pokoj a svoju samotu. Ale hrozbu napadnutie na každom kroku nepotreboval. Ustúpil stranou a nechal Pottera prejsť.

„Ako inak, než neskoro,“ zatiahol. „Meškáte päť minút.“

„Meškám?“ položil posmešne rečnícku otázku. „To vy ste ma nechal čakať na chodbe, ja som prišiel načas.“ ohradil sa prudko.

„Nebuďte drzí, strhávam chrabromilu desať bodov. A ďalších desať za neskorý príchod.“ Nezáležalo na tom, že chlapec nal pravdu. Jemu rozhodne nie.

Harry mal čo robyť, aby prehltol nepríjemné odseknutie, ktoré ho priam svrbelo na jazyku. Ale takú radosť mu neurobí, aby mu dal zámienku na strhnutie ďalších bodov alebo predĺženie trestu. Jeden večer strávený v Snapeovej spoločnosti  je viec než dosť. Pohľadom zmapoval tridu a pohľad sa mu zastavil na kotlíku rozloženom na prednej lavici spolu s prísadami a potrebnými pomôckami, ako napríklad sada nožov a strúhadiel. S pozdvihnutým obočím sa pozrel na profesora.

„Nezízajte tak tupo. Budete prioravovať elixír, ktorý ste na hodine pokazili. A je mi jedno ako dlho vám to bute trvať, pokieľ si svoju úlohu nesplníte, nepustím vás odtiaľto.“ Viac si ho nevšímal a rozišiel sa ku katedre, aby pokračoval v operavovaní esejí.

Harrymu neostávalo nič iné, než začať pracovať. Nalistoval učebnicu na tej správnej strane a začal s prípravou. Aké to šťastie, že si počas Snapeovho výkladu kreslil po okraji stránky, inak by nevedel, na ktorj strane sa nachádza to čo potreboval. Veľa toho urobiť nestihol, kým mu Snape začal nadávať.

„Okamžite prestaňte. Čo si myslíte že robíte?“ vyštekol. „Strúhajte to poriadne. Láskavo si uvedomte, že pripravujete prísady do magyckého odvaru a nie do šalátu.“

Harry sa namrzene pozrel dolu na koreň Asfodelu, ktorý práve strúhal. Ako inak sa pre Merlina dá strúhať než takto? Zmohol sa nenávystne zamrmlané: „Pardón.“ a pokračoval v práci.

*             *             *

Sedel za katedrou a nenápadne pozoroval Pottera pri práci. Musel uznať, že vôbec nie je neschopný. Keď sa sústredil na prácu, bol veľmi šikovný. To mu samozrejmä nezabránilo vyrývať a provokovať ho. Bol zvedavý, či by bol schopný prekliať ho, ak by ho poriadne vytočil. V skutočnosti to však zistiť nechcel.

„Krájajte to poriadne.“ vyštekol z nenazdania. Keby tak chcel niečo pokaziť, aby mu mohol poriadne vynadať a nie len občasnie niečo neprávom skrytizovať.

Odporný umastený netopier. Vhodil do kotlíka pokrájaný salamandrí jazyk. Kretén. Áno, presne to je- hnusný navoskovaný sadistický blbec. Najradšej by mu to vykričal primo do tváre. Ale to by znamenalo byť poškole. A byť po škole znamenalo vidieť ten jeho nechutný, kamenný ksicht orámovaný slizom  niekoľko večerov po sebe. A nočné mory k tomu. Bŕŕŕ. Myšlienkami sa zasa dostával inde ako mal. Ani si nevšimol, že Snape vstal a presunul sa za jeho chrbát. Zamiešal tri krát do prava. A pustil sa do krájania dračieho žalúdka.  Ako sa vlastne volá tá brečka čo varí?

„Potter.“ zahrmel chlapcovi za chrbtom. „Nepovedal som to dosť jasne? Elixír sa musí miešať.“ Vysvetľovam falošne materinským hlasom. Konečne chyba, konečne. „Vieto čo znamená ‚miešať‘?“ hlas mal plný sarkazmu. Stál tesne za ním.

„Zamiešať znamená zamiešať.“ Odvrkol. Ten chlap mu liezol na nervy.  A Merlin, teraz sa nahol ponad jeho plece. Chitím tú jeho mastnotu od večného piplania sa v tých gebuzinách. Moment, teraz sa v tom piplem aj ja.

„Zamiešať a miešať je rozdiel Potter. Ste naozaj tak s...neschopný, alebo to len predstierate?“ vyprskol podráždene. Odtiahol sa od Harryho a obyšiel prvú lavicu v ktorej pracoval, aby mu videl priamo do tváre. Rukami podopretý o pracovnú dosku.  Harry nereagoval a aj naďalej sa venoval krájaniu. Nenechaj sa vytočiť, opakoval si neustále.

„Odložte láskavo ten nôž a robte čo vám hovorím.“ Zrúkol na Harryho.  „Okamžite to zamiešajte, inak sa vám salamandrí jazyk prilepí na dno.“ Rozkázal jedovito. „Ste si dúfam vedomí, že pokiaľ nesplníte úlohu, nepustím vás. Keď sa na vás tak pozerám,“ upieral zrak na čiernovlasého študenta pred sebou, ktorý znechutene miešal obsah kotlíku. „vyzerá to, že vaši obdivovatelia strávia dlhú dobu čakaním na svojho hrdinu.“

Kurva, čo má Snape stále s tým hrdinom? Od prvého ročníka sa do mňa naváža, kôli Voldemortovi a tej mojej sprostej jazve. Ale teraz by s tým už vážne mohol prestať, musí predsa vedieť, že vyhrivanie sa v žiare reflektorov si neušívam. Nečujne si odfrkol. Chopil sa miešačky a začal miešať. Neubránil sa letmej myšlienke, že tá úchvatná miešačka používaná na miešanie tých záživných elixírov je obyťajná varecha.

Snape sa jedovito pousmial a vrátil sa za katredru. Čakať, kým zas bude mať čo kritizovať. Len tak sedel a pozeral sa na toho fagana a užíval si chybu, ktorej sa dobustil. Počas nasledujúcej pol hodiny ho urazil len dva krát...oveľa viec sa bavil predsatavmi, čo sa stane keď skončí....Už sa dostával do finálnej fázy.

„Hups...“ skonštatoval Harry, keď mu Slivka Pruhovaná, s ktorej mal vytlačiť do elixíru iba šťavu, vykĺzla z prstov a spadla dnu. Parádne to posral, len čo je pravda. A to bol už skoro na konci.

„Tým sa netrápte Rotter.“ prehodil Snape. „Nič sa nestalo. Ten elixír ste pokazili už dávno, keď ste zabudli na miešanie.“

„A to mi hovoríte až teraz?“ skríkol odrazu a prebodol svojho profesora pohľadom. „Pol hodinu som pracoval zbytočne?“ vystrel sa v svojej plnej výške a neodvracal pohľad.

„Zastávam názor, že z vlastných chýb sa človek poučí najlepšie.“ Aj on sa postavil a podišiel bližšie.

Stáli oproti sebe, lavica medzi nimi. Na Snapeovej tvári bol ten typický pobavený škleb a v Harrym to vrelo. V jednej ruke stále zvieral strieborný nôž, ktorý podvedome našla jeho ruka. Samozrejme by Snapea neprebodol, proste len potreboval niečo zvierať v ruke. Hánky zbelené od pevného stisku. Obaja boli takmer rovnako vysoký. Harrymu veľa nechýbalo aby svojho profesora dobehol. Nanajvýš pár centimetrov. Prepaľovali sa pohľadmi.

„Ja sa vám na to môžem vysrať.“ vyprskol priamo do Snapeovej tváre a od nervov šmaril nožom. Neplánoval to. Nebolo to úmyslemé, no nôž skončil v pokazenom elixíre. Striebro začalo reagovať a kotlík sa začal triasť. Z jeho útrob sa valil hustý čierny dym, ktorý zapĺňal miestnosť. Žiaden zápach. Ani sťažené dýchanie. Nič. Akoby tam dym ani nebol. Po chvíli však obaja prišli na to, že predsalen sa niečo deje. Na okamih sa im zatmelo pred očami. Zostali stáť na mieste a neboli schoný sa pohnúť miekoľko minút. Akoby nebolo nič zaujímavejčie ako pozeranie do prázdna.

Ako prvý sa spametal Harry. Nechápavo zažmurkal a obzrel sa okolo. Dym už zmizol, no Snape sa stále nehýbal a stál ako soľný stĺp. Podyšiel k nemu a zatriesol ním za rameno.

„Hýb sa, čo tu stojíš?“ vyštekol na profesora ostro. Ten bastard bude ľutovať, že si z neho vystrelil. Zaplatí mu za všetko čo mu kedy spravil. Teraz sa obzeral okolo a Harry čakal, kým sa dostatočne zorientuje.

„Čo...“ nestihol dopovedať, na líci mu pristíla chlapcova dlaň a zanechala po sebe červený odtlačok. Prekvapením sa mu rozšírili oči a rukou sa dotkol zasiahnutého miesta.

„Zdá sa ti vtipné, to čo si mi urobil? Nechať ma zbytočne sa piplať v nejakej brečke?“ vrčal podráždene. Znovu sa napriahol a chrbtom ruky udrel Snapea aj po druhom líci.

„N...nie.“ zaprotestoval slabo. „Prepáč.“

Elíxír spôsobil, že sa chovali, ako sa chovali. To čo v sebe potláčali a skrývali vyplávalo na povrch. Harry, inokedy mierny a spravodlivý sa začal chovať ako násilním a predátor. Vždy sa obával, že by nikomu ublížil svojou mocou. Či už spoločenskou alebo magickou. Bál sa, že by nezvládol kúzlo a nejakým obyčajným zariekadlom by ublížil. Alebo by sa nezvládol kontrolovať a vybuchol nekontrolovanou mágiou. A spoločenská moc? V čarodejníckom svete nebol nikto, kto by mu v niečom bránil, nech už by bolo jeho rozhodnutie akékoľvek. Preto nechcel svoju slávu. Naopak Severus sa obával ukázať svoj strach a emócie. Nemohol pripustiť, aby ho niekto vide slabého. Jeho detstvo ho naučilo byť silným a neprístupným. Bál sa agresorov, krorý by toho využili a zranili. Okrem iného v nich prebudil aj túžbu. Hlad po dotyku.

Ruka mu vyletela znovu nahor a Severusom myklo. Privrel oči, no očakávanú úder neprišiel. Namiesto toho ho tá ruka zdrapila vzadu za vlasy a vyvrátila mu hlavu dohora.

„Vieš, že si nechutný? Mal by si sa viac umývať.“ odfkol si znechutene. Pustil Snapeove mastné vlasy a ruku si otrel do jeho habitu. Zlovestne privrel oči a čakal na nejakú reakciu. Severus však len sklonil hlavu a zostal ticho. To sa mu nepáčilo. Nie vôbec sa mu to nepáčilo, mal v pláne zapchať mu ústa, no teraz na to nebol dôvod. Chcel sex, potreboval ho. „Ale poslúžiť mi môžeš, vyzleč sa.“ zavelil prísne. Ani nečakal či rozkaz splní a odkráčal do skladu za katedrou. Chvíľu sa obzeral, kým zbadal to, čo hľadal. Flakóny a skúnavky na elixíry.

Obe líca ho nepríjemne svrbeli. Harry mal dobrú ranu, len čo je pravda. A bol mocný, veľmi mocný. Začali sa ho zmocňovať obavy. Začal rozopínať množstvo gombíkov na habite. Ponáhľal sa ako sa len dalo, niečo mu našepkávalo, že Harry by nebol spokojný, keby bol ešte oblečený, keď sa vráti. Pod habitom bola biela košeľa, ako inak než s množstvom gombíkov a čierne nohavice. Oboje zo seba zhodil a ostal stáť uprostred triedy len v spodných, trochu zosivených nohaviciach. Ostražito pozoroval dvero do skladu za ktorými jeho spoločník zmizol a čakal čo bude ďalej.

Vrátil sa s výťazoslávnym výrazom na tvári a skúmavkou v ruke. Podišiel až úplne k nemu a zamračil sa. „Povedal som, že sa máš vyzliecť.“ zrúkol. „A daj mi tvoj prútik.“

Severus sa načiahol za svojím habitom a z vrecky vylovil prútik, ktorý mu vzápätí podal. Habit odložil tam kde ho zobral, to znamená na najbližšiu lavicu a váhavo vsunul palce sa okraj nohavíc. Do tváre sa mu nahrnula krv.

Harray rovnako odložil svoj habit, no to bolo všetko. Inak zostal oblečený. Snapeov prútik odložil hneď vedľa. Tým svojím párkrát mávol, aby učebňu zabezpečil proti narušiteľom a zvukotesným kúzlom. Za ten čas sa Snapen nedostal moc ďaleko. Tvár mu horela od hanby a chastal sa úplne vyzliecť. Akoby chytil druhý dych, rýchlo vykĺzol z nohavíc a hodil ich na ostatné časti odevu. Rukami si okamžiťe zakryl najsúkromnejšie miesto. Harry ho zdrapil za rameno a postrčil k jednej z lavíc. Rukou ho zdrapil zozadu za krk a prinútil prehnúť sa cez okraj pracovnej dosky. Prútik namieril medzi profesorove polovičky a vyvolal zvlhčujúce kúzlo.

Zalapal po dychu, keď mal zrazu vo svojom otvore vlhko. Ruka zvierakúca ho za krk sa odtiahla. Zdalo sa, že Harry sa vzdialil. Ale neodvážil sa pozrieť, len ticho čakal na to, čo bude. Ruka sa znovu vrátila na svoje miesto. Druhý čarodejník mu do otvoru zatlačil skúmavku. To bolo poprvýraz, čo mal niečo vovnútri seba. Dalo by sa povedať, že v tomto je ešte panic. Nikdy nespal s nikým, kto by si ho vzal. Nikoho nenachel vstúpiť doň. Vždy to bol on, kto... Harry ho obrátil ho čelom k sebe. Sledoval, ako si rozopína opasok na modrých rifliach. Na moment ním preletela obava, že sa ho chystá zmlátiť, no Harry pokračoval ďalej, až kým nevytiahol svoj napoly stvrdnutý penis.

„Na čo čakáš? Na kolená.“ zavelil znovu. „A daj si záležať.“ tón hlasu jasne naznačoval, že by sa mu nepáčilo čo by s ním spravil za predpokladu, že by ho dostatočne neuspokojil.

Kľakol si pred Potterov rozkrok, nohavice mal padnuté až celkom dolu. Ak ho mal vyfajčiť, potreboval, aby bol tvrdý. Rukou siahol na jeho úd a na tvári mu pristála ďalšia facka. Omnoho silnejšia ako tie predtým. Bolo isté, že tam bude mať modrinu. Hlava mu odletela na stranu a on okamžite svoju ruku stiahol. Pochopil, že nemal dovolené dotýchať sa ho inak ako ústami. Začal s lízaním špičky a jemnými bozkami, ktorými obsypal celú jeho dĺžku. Po chvíli bol Harry úplne tvrdý a sevedrus si ho vzal do úst. Harry pripážal tvrdo a rýcho do Severusových úst, a Severusovi hrozilo, že sa začne dusiť. Už podruhýraz ho zdrapil za vlasy.

Držal ho pevne, aby sa nehýbyl. Prirážal mu do úst až kým sa nespravil. Semeno vystreklo hlboko do Snapeovho hrdla a profesor sa zúfalo snažil odtiahnuť. Ale on mu to nedovolií. To sa však ukázalo ako milný predpoklad po tom, čo ho kusol. Doslova ho od seba odsotil.

Nechcel to spraviť, ale nevidel iné východisko. V hrdle ho neuveriteľne bolelo. Ležal na podlahe a lapal po dychu. Očami neprestajne sledoval Harryho, ktorý sa spametával s divokého orgazmu. Nemal to urobiť, teraz za to zaplatí, ale nemohol si pomôcť. Musel spraviť niečo aby sa nzabudil. Našťastie sa kontroloval natoľko, aby nestisol zuby prisilno. Ale bola len malá pravdepohobnosť, že Harry to vezmä do úvahy. Preto vzal všetku svoju odvahu a posunul sa posediačky až k jeho nohám. Stál a vydýchaval. Rukymi sa opieral o stehná a miernom predklone a zdalo, že si ho ani nevšimol, kým sa mu neprivúlil k pravej nohe. Bojazlivo vzhliadol.

Harry bol naozaj silný čarodej. Určiťe tak dvojnásovne ako Severus, preto ovládaný výparmi až do takej miery ako on. Pomaly začal získavať svoju osobnosť, no chuť na sex nemizla. Zohol sa k Severusovi a pohľadil ho po líci, na ktorom svietila veľká modrina od facky, ktorú mu strelil. Ostro konstrastovala so svetlou pokožkou. Prstami chytil čiernovlasého čarodeja za bradu a prinútil ho vstať. Načiahol sa za svojím prútikom, ktorý ležal na jednej z lavíc a všetok nábytok odčaroval k stenám, okrem jednej stoličky, ktorú premenil na obrovskú postel. Objal ho okolo ramien a doviedol k posvteli.

Nemal potuchy čo chystal. Vyzeralo to, že sa nechystá ublížiť mu, ale čo ak to bola pasca? Uchlácholí ho falošným pocitom bezpečia, aby to potom polelo oveľa viac? Ľahol si na postel a Harry ho pretočil na brucho. Cítil bolesť, keď z neho vyťahoval tú sklenenú skúmavku. Zrejmä ju predtým, ako ju do neho vsunu opatril nerozbitným kúrlom, inak si bol istý, že by ju sťahovaním svalov praskol. Slabo zakňučal a tvár zaboril do matraca.

„Pššššt....to nič.“ šepol mu do ucha a pokračoval s vyťahovaním. „Už je dobre.“ povedal, keď skončil a pretočil ho znovu na chrbát. Naklonil sa nad neho a venoval mu jemný bozk. Prisal sa mu na pery svojimi vlastnými a jazykom si vyžiadal vstup.

A Severus mu ochotne vyhovel. Bol tvrdý ako skala. Túžil po fyzickom kontakte. Bozk sa stával čoraz hladnejčím a náruživejším. Spoločne hrali hru jazykou, až pokým im nedošiel kyslík. Chcel viac. Ešte aspoň jeden, no nedočkal sa. Harry sa odtiahol. To čo nasledovalo bolo však rovnako dobré, zelenooký chlapec dráždivo vrčal priamo do jeho ucha a mierne okusoval ušný lalôčik. Lízal ho za ucom, vybozkával cestičku pozdĺž jeho čeľuste.

S hrôzou si uvedomil, čo vyviedol svojmu PROFESOROVI. Samozrejme, bol to následok elixíru, ale aj tak sa cítil previnilo. Bol pripravený vynahradiť mu to ako najlepšie vedel. A sám sa potreboval spraviť, okrem iného. A Snape to evidentne potreboval tiež. Bozkával mužov krk a odpoveďou mu bol zrýchlený dych. Trochu chrčivý po tom, ako sa v ňom spravil. Ruky blúdili po tele jeho spoločníka. Postupoval stále nižšie a nižšie. Náležitú pozornosť venoval Snapeovým bradavkám. Na tomto mieste bol jeho profesor poriadne citlivý. Prebozkával sa až k pupku a pokračoval priamo dolu až k tmavým pokrúteným chĺpkom. Uchopil do ruky Snapeove semeníky a začal si s nimi pohrávať. Perami sa pritisol na špičku je údu a láskal ju špičkou jazyka. Z hrdla mu vychádzali hlasné vzdychy a zúfalé stony. Zdalo sa, že čoskoro dosiahne orgazmu.

Bolo to neuveriteľné. Tak úžasné. Nechty zaťal do matraca pod sebou a vzdychal. Bol takmer na vrchole, ale takto to nechcel. Chcel Harryho v sebe. S vypetím všetkých síl sa sústredil a nadvihol sa, aby odtiahol chlapcovu hlavu. Pritiahol si ho k ďalšiemu bozku, kým zaujal vhodnú pozíciu. Zadok vystrčil dohora. Kľačal na kolenách a hlavu mal zloženú na rukách dolu na posteli.

Chcel to, nebol čas hľadať prútik. Naslinil si prostredník a začal Snapea pripravovať. Najskôr jeden prest, potom dva a nakoniec aj tretí. Stavil by na to, že ten chlap už znovu získava svoje povestné sebaovládanie. Inak si nevedel vysvetliť, prečo sa ešte nespravil. Vytiahol z neho prsty a nahradil ich vlastnou kopiou.

„V..viac....vraz ho do mňa.“ vzdychal. „Ošukaj ma,“ kričal. „E..ešte...ešte Harry.“

Prirazil trochu tvrdšie než mal v úmysle. Vlastné meno vyslovené Snapeovými ústami ho šokovalo. Ale na škodu to nebolo. Tvrdý príraz spôsobil, že profesor vyvrcholil. Jeho telo sa otriasalo, akoby ním prechádzal elektrický prút. Svaly sa mu napli a otvor sa zovrel okolo Harryho penisu a on vyvrcholil taktiež.

Opatrne sa z neho vytiahol a vzápätí bol svedkom, ako Snape od vyčerpania zaspal. Obliekol sa. Bolo načase odtieľto vypadnúť, no predtým ešte musel niečo zariadiť. Postavil sa k okraju postele a prútik namieril na profesora elixírov.

*           *            *

Ja viem, nič moc. Samej sa mi zdá, že je tam málo tej vášne. Ale inak si to proste predstaviť neviem. Nie som si istá či som to dostatočne objasnila-tie účinky elixíru.

Ospravedlňojem sa za chyby. Naozaj. Ale opravovať sa mi to naozaj nechce.

Prosi, prosim komentujte. PROSÍM :D

 Hej, a tak ma napadá, že mám žalostne málo odkazov, takže kto chce, súhlasí alebo neviem čo, tak nech napíše a ja si ho pridám.